Aspergeri mávajú mnoho problémov v komunikácii s okolím, s presadením sa, celkovo so socializáciou. Z toho vznikajú úzkosti, depresia, sociálna fóbia. Môže dochádzanie na skupinové terapie do psychiatrického denného stacionára pomôcť? Prečítajte si v spovedi Aspergera, ktorý sa na to dal.
Potom, čo mi nevyšlo podnikanie, zamestnanie, nikde ma nechceli, som sa začal uzatvárať. Vždy som bol úzkostný a mal sociálnu fóbiu a sklony k depresii, bodaj by nie, keď som nikdy nezapadal a bol zmätený z ľudí, zo sveta. Na strednej som si vravel, že až doštudujem, nájdem si prácu, budem mať peniažky a bude dobre – ach, bol som naivný! Presadiť sa v tomto svete dravcov je pre nepriebojného nesebavedomého aspíka nadľudská úloha. A čím viac som si to uvedomoval, tým sa moje problémy prehlbovali, hotový začarovaný kruh. Skúšal som chodiť k psychológom, ale moc si so mnou nevedeli rady a lieky na hlavu síce potláčajú city smútku a zúfalstva, ale neriešia problém, ako fungovať, ako prežiť. Človek si musí nakoniec pomôcť sám. Alebo ako nás učia v stacionári, JA si musím pomôcť sám. Netreba sa odosobňovať, to človeku, teda mne, nemusí niečo dôjsť.
Buď zmenou, ktorú chceš vidieť
Už dlhšiu dobu som uvažoval, že vyskúšam stacionár, no nevedel som kde nejaký je, ako sa tam dostať, nič… No stretla ma šťastena, spojila sa so mnou teraz už jedna kamarátka, ktorá čistou náhodou navštevuje stacionár. No a ja si vravím, toto je znamenie, teraz, alebo nikdy. Vypýtal som si od nej číslo a s veľkým sociofobickým sebazaprením som tam zavolal. Zdvihla mi to príjemná sestrička, dala mi nejaké informácie a dostal som číslo na doktora, ktorý to tam vedie, tak som volal jemu, dohodli sme si stretnutie.
Nenechať sa odradiť, ak budem mať pocit, že to nepomáha
Na úvodnom diagnostickom stretnutí ma pán doktor informoval ako to tam chodí, že sa chodieva utorky a štvrtky od ôsmej do jednej, a že majú pravidlá, ako možnosť povedať hocikedy STOP, keby som nechcel ďalej hovoriť, a že tam platí aj mlčanlivosť, nikto nesmie hovoriť cudzím o tom, čo sa tam deje, kvôli súkromiu. A že treba dôsledne chodiť a nenechať sa odradiť, ak budem mať pocit, že to nepomáha, lebo je to na pol roka a výsledky nie sú zďaleka hneď. No a vypýtal sa ma na moje problémy, tak som mu povedal o všetko, aj o Aspergerovom syndróme – nebol to problém, už tam Aspergerov mali. Nakoniec sme sa zhodli, že by pre mňa stacionár mal význam a bol som prijatý. Bol som z prijatia nadšený, ale zároveň som mal obavy. Jasné, mohol by som prestať chodiť, keby sa mi nepáčilo… ale ja chcem zmenu a ako vraví Gándhí, buď zmenou, ktorú chceš vidieť. Tak som si povedal OK, idem bojovať, nech je to aj ťažké.
Nástup do stacionára, deň prvý
Prišiel som na miesto, bol som tam prvý, lebo však nebudem meškať. Bol som zmätený, čo teraz.. prišli tam dáki ľudia, potom si ma všimla sestrička aj doktor, povedali mi, nech si vezmem kľúč od skrinky a odložím si veci – fajn, to som zvládol. Potom prišli ostatní, nesmelo som sa zapojil, predstavili sme sa v kuchynke navzájom. Prvý dojem – celkom normálni fajn ľudia, samé ženy. Hej, na stacionáre chodia hlavne ženy, neviem prečo, asi sa muži hanbia a riešia svoje problémy radšej alkoholom a podobne, než aby sa „potupili“ a vyhľadali odbornú pomoc. Ja ženy rád, tak som spokojný, mám srandu, že mám harém.
Ranná komunita
Potom už sme sa rozprávali komu sa čo udialo a ostatní sa k tomu vyjadrovali, ide o tzv. rannú komunitu. Sestrička s doktorom vedú diskusiu, vysvetľujú čo kto robí zle a dobre, ako funguje psychika, aj na fyziologickej úrovni. Je v tom veda, nie len reči, to sa mi páči, som pragmatik. Doktor si všimol, že sa dosť málo zapájam, hoci ja som sa zapojiť chcel, len som nechcel skákať do reči. Vysvetlil som mu, že nechcem skákať do reči a nechápem, ako ostatní vedia tak bez prerušenia nadväzovať na rozhovor, že ja to nikdy nestihnem. Šokovalo ma, čo som zistil. U neurotypikov, teda neautistov – je podla mňa normálne skákať si do reči.. oni proste nechajú niekoho dopovedať vetu a skočia do reči, z toho ten dojem prirodzenosti. Ja som žil v tom, že to je neslušné a hneval by som ich. Toť môj prvý poznatok. Nebáť sa vyjadriť, však on si to ten druhý dopovie potom. Mne osobne sa to nepáči, ale ľudia asi takto fungujú… hold nie som na svojej planéte.
Čo som sa naučil
Na záverečné komunite jsme hovoríli o tom, čo sme dnes zažili v stacionári a pripomienky k tomu. Mal som dobrý dojem z prvého dňa, a na ďalší deň bola v pláne terénna terapia, kde sme sa vydali na výlet do prírody. Je to fajn vypadnúť von s ľuďmi, ktorí na mňa nepozerajú ako na magora, lebo mám psychické problémy, urobili sme si aj spoločnú fotku na pamiatku.
Fajn, čo ďalšie som sa tam naučil? Že keď sa človek, teda JA, vyhýbam veciam, ktorých sa bojím, utváram začarovaný kruh, lebo potom, čo sa vyhnem, si prídem neschopný to urobiť viac než predtým a o to ťažšie sa to prekonáva a tak dokola… Treba sa vždy snažiť prekonať a ísť do toho, nie si dopriať veget, že však to počká, nejdem na seba tlačiť. Na druhú stranu pri aspíkoch a našich meltdownoch a shutdownoch, myslím, že občas zhrešiť je v pohode, len to nesmie byť moc často. Treba myslieť na to, že keď to zvládneme, budeme na seba pyšní a naše sebavedomie sa trochu napraví. Netreba sa zabudnúť pochváliť, že sme to zvládli, nehodnotiť sa podľa ostatných, že však oni to zvládajú bežne, tak to nestálo za pochvalu, pretože pre nás to bolo ťažké a zdolali sme to.
Mám si trénovať spontánnosť a zakázať si rozmýšľať dopredu
Ďalšia vec, ktorú sme preberali je niečo, čo tiež robí veľa Aspergerov. Dopredu rozmýšľame, čo urobíme, čo povieme, keď ideme niekde niečo vybaviť. Myslel som si, že je to normálne a v poriadku, že mi to pomôže prekonať danú situáciu, ale to bol omyl. Vraj to je zle, lebo si tým človek, teda JA, navodzujem falošný pocit istoty, ktorý ma ľahko zradí, čím si podkopem sebavedomie. Však to poznáte, naplánujete si v hlave ako čo bude prebiehať a nakoniec je to inak a vy ste z toho vykoľajení. Vraj si máme trénovať spontánnosť, zakázať si rozmýšľať takto dopredu nad tými vetami, myslieť len na vec, ktorú chceme vyjadriť, nie na konkrétne vyjadrenie… že vraj tak to robia normálni zdraví ľudia a keď to človek zvládne, tak si sebavedomie reálne zlepší a aj sa zlepší v komunikácii, hoci zo začiatku to môže byť divné a kostrbaté. Nedávno som toto zistenie využil v praxi a som na seba pyšný. Niekto by povedal že za takú samozrejmú vec, ale pre mňa nebola, pre mňa bola ťažká, takže mám na to právo, a nie že nie. Išlo o to, že som vo vlaku stratil pojem o tom, kde som a bol už čas vystupovať, no ja som nevedel, či som na správnej stanici, alebo je to až ďalšia, lebo som bol vo vlaku vzadu a tie stanice sú z diaľky podobné. Potreboval som sa niekoho opýtať. A tak som si povedal, ok, budem spontánny, žiadne myslenie ako to poviem. Oslovil som chlapíka prosím vás, a potom už som vyjadril pointu, že som sa opýtal, na ktorej stanici teraz sme? On mi odpovedal, situácia vyriešená, a ako ľahko! Keby som v hlave vymýšľal ako to povedať a podobné nezmysly, len by som si zvýšil úzkosť, ktorá by ma paralyzovala.
Pri komunikácii neupriamovať pozornosť na seba
Vraj my úzkostní robíme chybu v tom, že pri komunikácii upriamujeme pozornosť na seba, na svoje vystupovanie, na svoj hlas, na svoju reč tela… a akonáhle nám príde niečo zle, znervóznieme, čím to ešte zhoršíme, až je z toho začarovaný kruh a môžeme až spanikáriť. Zdraví ľudia vraj pri komunikácii upriamujú pozornosť na toho druhého a na to, čo chcú vyjadriť, nie na to, ako to vyjadrujú. Čiže zase, akási spontánnosť. Len si teraz vravím, ako to dopadne, keď taký aspík so zhoršenou intuíciou bude spontánny. Nie. Zakazujem si to, to by boli zase domnienky, z ktorých pramení úzkosť, proste to skúsim.. aj aj som skúsil, a vyšlo to. Tréning robí majstra.
Ďalšia dobrá vec, ktorú vám poradím – berte si sebou na stacionár zápisník a robte si poznámky. Idem v ňom zapátrať, čo vám ešte sem napísať. Tak napríklad sa riešila situácia, že niekto bol na niekoho zlý, a ten ustupoval, chodil okolo neho po špičkách, snažil sa byť dobručký v dúfaní, že ten človek potom bude milší… Znie to logicky, že? OMYL! Druhý človek bude zlý, ak sa mu oplatí byť zlý. Nebuďte na druhých dobrí zato, že sú na vás zlí, inak si vás zotročia.
Zahráli sme to ako divadlo
Raz som tam opisoval situáciu, ktorá sa mi stala a trápila ma. Bol som pomáhať pri budovaní jedného autistického centra, robil som s vŕtačkou a pri mne v uličke začali dve baby kecať a ja som ich nechcel vyrušiť vŕtaním, ale nevedel som im ani skočiť do reči, aby som im povedal, že tam potrebujem vŕtať. Chytil som úzkosť, ktorá ma paralyzovala, až som ostal čumieť do blba s vŕtačkou v ruke, zatiaľ čo sa vo mne stupňovala zlosť na samého seba z toho, aký som pako. A to bol začiatok zatiaľ najťažšieho dňa v stacionári. Psychológ totiž navrhol, že si to zahráme ako divadlo, z čoho ma popadla úzkosť. Ale prekonal som ju a vrhli sme sa do toho. Ja som hral seba, a vybral som si dve baby, ktoré hrali tie kecajúce baby. Nerobili sme scénu ako to bolo, lebo to sme si popísali, tak mi rovno kázal skúsiť sa zachovať tak, ako by to malo podľa mňa byť. Tak ja vediac, že tu som v stacíku a nikto ma nebude súdiť, som to zahral. A ostatní potom komentovali, aký mali zo mňa dojem. Bol som milo prekvapený, že nebol tak hrozný, ako som si myslel, čo bolo aj zdrojom mojej úzkosti. Realita bola taká, že jediné čo som robil zle bolo, že som hovoril moc potichu a postavil sa trochu na nevhodné miesto. Tak mi to potom zahral psychológ, že hral mňa, a ako by to urobil on. Bolo to lepšie než to moje, všímal som si, čo robí inak. Zase ostatní povedali svoje postoje. Nakoniec som to skúsil zahrať tak, ako to robil on, zvládol som to. Názory ostatných boli oveľa lepšie. A ja som mal nacvičenú sociálnu zručnosť. Dostal som za úlohu skúsiť to niekde využiť v praxi. Áno, dostávame niekedy domáce úlohy. Ale nič by sa nestalo, keby som to nezvládol, stačilo by opísať pocity, aké som mal, a riešilo by sa to ďalej.
Stacionár je skupinová terapia, ale každý dostane priestor
Ako vidíte, stacionár je skupinová terapia, ale každý dostane priestor, je tam dosť individuality. A ja tam chodím rád, sám pozorujem, že som po každej návšteve schopnejší človek a cítim sa lepšie, hoci ma to niekedy vyčerpá. Samozrejme kvalita stacionárov sa môže líšiť, je dobré pohľadať si nejaké recenzie, ale v podstate nemáte čo riešiť, kedykoľvek sa na to môžete vykašľať, nikto vás tam nedrží nasilu. A ja sa už teším, ako budeme pokračovať v preberaní asertivity, tá veľa aspíkom chýba, a my ju začíname riešiť. Tak o nej niekedy nabudúce, až budem zase múdrejší…
_______________
text Branko Lacko / foto Pixabay.com
