Druhé naše stretnutie z Jakubom bolo o hľadaní si cesty k sebe. Samozrejme, cestu k sebe si hľadáme doteraz, ale na našom druhom stretnutí sme museli nájsť spôsob, ako si porozumieť. Verím, že naša cesta k vzájomnému porozumeniu je správna.
Neboj sa, dotkni sa ma
Na našom druhom stretnutí z Jakubom sme už spolu sedeli nad prírodopisom z 5. triedy. Konkrétne nad anatomiou. Docela ma prekvapila anatomia. Za mojích školských čias… no dobre, to tu nebudem preberať, ale presne tie isté veci, ktoré ma on v piatom ročníku, som ja preberala na maserskom kurze:-)
A možno bude Jabub raz medik, premýšľala som, ako mu to vysvetliť. Čo mu to mám dať čítať z knihy? Aby sa to nadriloval? A potom sa postavil a z pamäti mi to zarecitoval ako básničku? Vidíte? Pre tento krát mi napadlo: “Vieš čo, Jakub? Namaľujeme si ten obrázok spoločne, dobre? Aj ty aj ja. Podľa mňa si to rýchlejšie zapamätáš. A potom sa vzájomne preskúšame, čo sme si zapamätali.“
Keď sme si domaľovali naše obrázky, tak som názorne ukazovala: “Toto je hrudná kosť, a toto je kľúčna kosť. Tu sú rebrá… No neboj sa, dotkni sa ma. Cítiš ich? A teraz sa dotýkaj seba a ukaž mi, kde sú.“ A Jakub sa dotýkal seba a zároveň hovoril, kde čo je. Vyhrnula som si nohavice. „Vidíš? A toto je zase lýtková kosť. Ukazujem ti to preto na svojom tele, aby si mal reálnejšiu predstavu. A nie len čítal z knihy.“ Jakub ma veľmi prekvapil, pretože si to rýchlo zapamätal, a tak som sa rozhodla, že sa budeme vzdelávať umeleckou formou, ktorá by v ňom rozvíjala jeho duševné a tvorivé sily.
Si k tomu psovi veľmi zlý
Samozrejme, že naše stretnutie neprebiehalo ľahko. Vôbec sa mu nechcelo učiť. Robil všetko preto, aby sa neučil. Chodil hore dole, po dome, von chcel ísť, potom zase nie, nakoniec niekam zaliezol kdesi v dome, a ja som ostala v kuchyni, pri stole sama, a čakala som ho. Čo tu vlastne robím? Má to vlastne zmysel? Čo mám s tým chlapcom robiť? Nakoniec som ho išla hľadať, a našla som ho v kúpelni v sprche, ako drhol, a umýval psa.
Oprela som sa o vaňu, a pozorovala som ho. Po chvíľke začal kričať na psa, ťahať ho za obojok, pretože pes neurobil to, čo chcel. Nakoniec mu ten pes utiekol zo sprchy. Jakub utekal za psom, a ja za Jakubom. „Počkaj, dáme mu vodítko,“ povedala som Jakubovi, „ a potom ho pomaly odvedieme znovu do sprchy, a opláchneš mu tú penu.“ Tak sme znovu išli všetci traja do kúpelky v takomto poradí: pes, Jakub a ja. Jakub vošiel do sprchového kúta aj zo psom. No zase, kričanie, a ťahanie psa za obojok. „Si k tomu psovi veľmi zlý,“ povedala som. „Nie som!“ odvetil . „ Si!“ povedala som znovu. A keď opláchol psa, sadli sme si k stolu.
“ Jakub, ja tu nemusím byť, ja sa môžem zobrať a ísť preč. Nebudem strácať svoj čas, chápeš? Rozumiem, že sa ti nechce a máš nervy, ale ten pes, ti nič neurobil! Ako by sa cítil, keby som sa správala k tebe, tak ako ty k tomuto psovi?” Jakub sa postavil od stola, a zohol sa k psovi, ktorý ležal vedľa nás pri stole, a začal ho hladkať. “Ten pes sa nevie brániť, pretože ťa má rád.” Jakub psa ďalej hladkal. “Keď máš nervy, vybi si ich na mne, ja to zvládnem.” Jakub sa postavil zo zeme a sadol k stolu.
“Tak čo chceš robiť? Chceš ísť von?” spýtala som sa.
„Nie!“ odvetil.
“A čo chceš robiť?”
“Poďme sa učiť prírodopis!“ povedal.
“Ok, tak navrhujem, aby sme sa ho začali učiť takto…” povedala som a začali sme maľovať prírodopis…
Fazule, špagety a cibule
“Tak Jakubko, dobre sa teraz pozri na tento obrázok. A potom mi povieš, čo ti pripomínajú, napr. ladviny.“
„Fazule!“ odvetil.
„Výborne, namaľuj si fazule. A čo močovody?” a ukázala som na ne. 
„Špagety!“
„Ok, namaľuj špagety.“
„No ááá, čo ti pripomína močový mechúr?“
„Cibule!“ povedal po chvíľke.
„Super“ a odskočila som do kuchyne pre cibulu. „Pozri, dokonca má aj vývod tá cibule. A čo sa z neho robí?“
“Vylučuje,“ odvetil Jakub.
„Výborne, a plácli sme si dlaňami.“
„Dobre, a teraz si to zopakujeme. Čo patrí do vylučovacej sústavy?“
„Fazule, špagety a cibule!“
„Noo, to áno, ale keď to budeš hovoriť pani učiteľke, čo povieš?“
„Že fazule sú ledviny, špagety sú močovody, a cibule je močový mechúr.“
“ A vývod?” spýtala som sa.
“Je močová trubice.”
“Výborne, tak uz to vieš.”
Keď sme skončili, dali sme prestávku, išli sme si zahrať futbal. No a keď sme neskôr preberali otazky z učebnice prírodopisu, z ktorej sa mal naučiť na písomku, som z jednej otázky bola prekvapená, že na také to niečo chcú odpoveď od detí.
“Jakub, čo odpovieš na túto otazku: Zamyslete se nad tím, co to vlastně znamená být dospělým?”
A Jakub ležiac na posteli mi odvetil: “Dospělým jsem nikdy nebyl.”
______________
text Zuzana Horníková (první díl Autismus je výkřik duše aneb doučování ATYPáčka)
