Ako začať a udržať konverzáciu?

Tento text je pre všetkých, čo majú problém s komunikáciou, od človeka, ktorý s ňou problém mal. Ako človek s Aspergerovým syndrómom (ďalej len Asperger) som dlho mal značný problém primerane zahájiť a udržať konverzáciu s druhým človekom. Avšak prostredníctvom dlhoročného pozorovania spoločnosti a štúdiom odbornej literatúry som sa dokázal naučiť to, čo býva často pre osoby s autizmom najnáročnejšie – fungovať v spoločnosti spôsobom, akým to je u neurotypických ľudí (ľudí s typickou neurologickou stavbou) zvykom. Preto som sa rozhodol pokúsiť sa vytvoriť článok, ktorý zhŕňa tú časť mojích vedomostí, ktorú v tejto oblasti považujem za najkritickejšiu, tak aby sa dané rady človek s deficitom v sociálnej oblasti nielen naučil, ale ich aj dokázal implementovať v bežnom živote.

Síce by možno niektoré rady, ktoré touto formou poskytujem, nemuseli byť považované odborníkmi za absolútne korektné, no viem, že pre mňa, človeka, čo mal taký istý problém ako ľudia, ktorým je tento článok adresovaný, fungovali.

Myslím si, že ten, kto nie je stále žiakom, nemal by byť učiteľom. A tak teda ako žiak žiakom, tu sú rady a tipy týkajúce sa sociálneho fungovania, nielen pre ľudí na autistickom spektre.

To, čo sa nikde v učebnici nepíše.

Na začiatok by som chcel čitateľa oboznámiť s tou hádam najdôležitejšou časťou sociálneho fungovania, ktorá je žiaľ takmer vždy nezaregistrovaná… Keď idete človeka na autistickom spektre učiť, ako sa má prihovoriť druhému človeku, nefunguje to tak jednoducho, že mu poviete: “Veď len choď a pozdrav sa, uvidíš, čo sa stane.” Nie preto, že by to nebola dobrá rada, ale preto, že na to jednoducho nie sme pripravení. Keď som nevedel nič o tom, ako by som sa mal prihovoriť človeku, nikdy som nešiel len tak za niekým cudzím a pozdravil sa.

Prvé, čo ma totiž napadlo, boli otázky typu “Čo ak to dobabrem?”, “Čo si o mne ten človek bude myslieť, ak omylom spravím nejakú hlúposť?”, “Potrebujem sa s ním vôbec rozprávať; nebolo by lepšie keby som sa na to vykašlal?” Avšak na tieto otázky som odpovede nedostal nikdy. Musel som sa k nim dopracovať sám, a preto by som na začiatok chcel zhrnúť môj názor k týmto otázkam.

“Čo ak to dobabrem?”

Za najsilnejšiu bariéru vo vzťahu k sociálnemu fungovaniu považujem strach. Typický prístup k tejto problematike je taký, že vám osoba, ktorá vám radí, povie: “Musíš ten strach prekonať, len tam choď a oslov ho/ju, inak to nejde.” Príde mi až urážlivé, ak si niekto myslí, že na toto som ešte za svoj život neprišiel. Keby bolo také jednoduché ten strach prekonať, nemal by s tým nikto žiadny problém. Lenže, samozrejme, opak je pravdou.

Dovolil by som si minimálne za seba a ľudí na autistickom spektre, ktorých poznám, uviesť, že my autisti sme racionálni ľudia s častokrát iracionálnymi emóciami. Myslím to tak, že vieme, že by sme sa nemali alebo nemuseli báť, a vieme, že negatívne emócie nám nepomáhajú. Avšak, kým nenájdeme racionálne dôvody, ktoré nám umožnia odmietnuť tieto vnútorné vplyvy, nedokážeme sa ich zbaviť ani čiastočne.

Preto na problém typu “Bojím sa tam len tak ísť a prihovoriť sa” odpoveď typu “Ale ty tam musíš len tak ísť a prihovoriť sa” nie je radou. Podporujúce by bolo rozobrať to, prečo sa bojím a prečo by som sa báť nemusel. Takže, keď sa ma, ako niekoho, kto sa nad touto otázkou zamýšľal, človek spýta: “Čo ak to dobabrem?” odpoviem mu nejak takto:

“Pozri, denne robíš veci, ktoré sa ti môžu a nemusia podariť. Mnoho z nich sa ti podarí vykonať približne tak, ako by si si želal, a mnoho z nich zas nie. Teraz sa zamysli nad vecami, ktoré si skôr pokazil, ako spravil správne. Už len to, že si sa musel zamyslieť, značí, že nad tými vecami už bežne ani nepremýšľaš. Stali sa z nich spomienky, ukryté v tvojej pamäti, sotva ovplyvňujúce tvoje každodenné fungovanie… Ak tam pôjdeš, prihovoríš sa tomu človeku a absolútne to pokašľeš, o dva týždne už o tom nebudeš ani vedieť. Ten človek takisto nie. Nie preto, že by ste si to nepamätali, ale preto, že to nemá na váš bežný život žiadny vplyv. Keď to pokašľeš aj desaťkrát po sebe, vždy to bude s iným človekom, a pre toho jednotlivca to bude také isté ako pre teba, keď si to pokazil prvýkrát. No a bolo by veľmi nepravdepodobné, že ti to nikdy nevýjde. Práveže pokiaľ to budeš stále skúšať a neprestaneš, až kým ti to nevýjde, nemôžeš zlyhať – resp. zlyhávať neustále… Tak prečo to aspoň neskúsiť?”

“Čo si o mne ten človek bude myslieť, ak omylom spravím nejakú hlúposť?”

“Približne to isté, čo by si si myslel ty o niekom, kto by takú hlúposť spravil pred tebou. Vieš, nebáli by sme sa až tak veľmi toho, čo si o nás druhí ľudia myslia a budú myslieť, keby sme si uvedomili, ako zriedkavo na nás skutočne myslia… Ideš po ulici s nepríjem

Potrebujem sa s ním vôbec rozprávať; nebolo by lepšie keby som sa na to vykašľal?”

nou vyrážkou na čele a pozeráš sa všetkých okoloidúcich, mysliac na to, že si musia myslieť, aká je tá vyrážka ohavná, a pri tom, keď stretneš niekoho s ešte horšiou deformáciou tváre, nezamýšľaš sa nad ním/ňou dlhšie než pár sekúnd… dokonca, zväčša vôbec. Jednoducho, proste ľudí nezaujímaš tak veľmi, ako si možno myslíš.”

„Potrebujem sa s ním vôbec rozprávať; nebolo by lepšie keby som sa na to vykašľal?”

“Už len to, že si dostal nápad sa niekomu prihovoriť, znamená, že ti tá konverzácia chýba. Ak ti tá konverzácia chýba, môže byť pre teba len obohacujúce pokúsiť sa ju uskutočniť. Keď môžeš na niečom len získať, určite nie je lepšie sa na to vykašľať. Bolo by predsa iracionálne nevziať príležitosť, ktorá ti pri najhoršom aspoň poskytne ďalšie zkúsenosti vhodné na potencionálne využitie ďalších príležitostí.”

Ako nadviazať konverzáciu?

V tejto oblasti je náročné korektne poradiť človeku tak, ako potrebuje prostredníctvom článku. Každý človek, ktorý má problém v sociálnej sfére, potrebuje individuálny prístup. Preto mi príde najrozumnejšie uviesť možnosti a rady, nie striktné postupy.

• médium

V dnešnej dobe už komunikácia nemusí prebiehať výlučne len osobne, tvárou v tvár. Konverzácie sa práveže čoraz častejšie odohrávajú pomocou internetu, a táto možnosť je u niektorých ľudí s poruchou autistického spektra preferovaná, možno aj vhodnejšia. Cez internet autista nemá potrebu pretvarovať sa, strážiť si reč tela, nebojí sa toho, ako na neho zareaguje osoba, s ktorou komunikuje, pretože množstvo konverzácií sa dá viesť anonymne. Toto je podľa mňa najlepší začiatočný bod pre človeka, ktorý má strach alebo silnú neistotu pred priamým rozhovorom. Aplikácia Discord (ktorú mám v obľube) dovoľuje ľuďom vyhľadať a udržiavať internetové kamarátstva s ľuďmi, ktorí majú rovnaké záujmy a/alebo problémy.

Ak nemáte odvahu začať konverzáciu osobne, s niekým vo vašej blízkosti, odporúčam začať touto cestou.

• dôvody

Je dôležité predom si ujasniť, prečo a s akým človekom sa hodláte zoznámiť. Potrebujete niekoho, s kým sa budete môcť porozprávať o vašich záujmoch? Niekoho na jednoduchý pokec pre zahnanie samoty? Alebo je vám to úplne jedno (túto možnosť neodporúčam vzhľadom na to, že dosiahnutie konverzácie s hocikým pravdepodobne nedopadne podľa vašich predstáv)?

Podľa vášho dôvodu sa totiž budete orientovať ďalej. Ak hľadáte niekoho ako vy, odporúčam vyhľadať skupiny ľudí s vaším záujmom účastniacich sa daného klubu alebo krúžku vo vašom okolí a vyskúšať sa k nim pridať. Poprípade, začať komunikovať na internetových skupinách sústreďujúcich sa na váš záujem.

Ak potrebujete niekoho na zahnanie samoty, vyhľadajte ľudí potrebujúcich to isté. Takisto, buď prostredníctvom internetu, alebo osobne.

Ak je vám jedno, s kým sa chcete zoznámiť (znova, neodporúčam túto možnosť), je jedno s kým sa zoznámiť posnažíte.

Napriek tomu, že každý si nemôže rozumieť s každým, radím vám radšej skúsiť viac možností, ako byť prehnane vyberavý a v dôsledku sa nepokúsiť o nastolenie žiadneho kontaktu.

• komunikácia

Prihovoriť sa človeku, alebo mu napísať naozaj nie je také obtiažne, ako by ste si mohli myslieť. Pre tých, ktorí s tým majú problém, nižšie napíšem príklady prvej správy, vety, ktorá bude minimálne pre väčšinu populácie iste prijateľná.

“Ahoj, viem, že sa nepoznáme, ale dozvedel/dozvedela som sa, že ťa zaujíma to isté čo mňa, a myslím si, že by sme si mohli rozumieť. Mal by si záujem si popísať/ sa porozprávať?”

“Čau, vyzeráš ako človek, s ktorým by som si mal čo povedať, ako sa voláš?”

“Hej (povedať ako normálnu vetu, nekričať), ahoj. Ja som (vaše meno). Nepoznám tu veľa ľudí a chcel by som to zmeniť. Kto si ty?”

Po pozdrave nasleduje tá najťažšia časť… samotná konverzácia. Toto je niečo, na čo sa nedá nikdy úplne pripraviť, pretože každý môže reagovať inak. Avšak mám zopár rád, ktoré by vám mali pomôcť.

• Ak máte dobrú predstavivosť, skúste si predstaviť, že človek, s ktorým sa rozprávate, je niekto, koho už dobre poznáte, niekto, pri kom sa cítite dobre.
• Pýtajte sa otázky. Zaujímajte sa o to, čo vám daná osoba rozpráva. Ľudia si veľmi cenia, keď sú pre niekoho zaujímavý, keď ich niekto počúva. Keď niekto povie: “Hrám na gitaru” Spýtajte sa: “Ako dlho hráš na gitaru?” alebo “Prečo na ňu hráš, ako si sa k tomu dostal?”
• Keď niekoho spoznávate, snažte sa nehovoriť o sebe príliš veľa informácií. Buďte trpezlivý. Viac počúvajte, ako rozprávajte, a počkajte, kým sa vás táto osoba spýta na to, čo ju o vás zaujíma.
• Pri prvých stretnutiach neriešte peniaze, politiku ani náboženstvo, pokiaľ to nespomenie druhá osoba. Tieto témy často ničia vzťahy ešte predtým, ako sa môžu dvaja spoznať.
• Ak sa pokúšate o nastolenie kontaktu prvýkrát a je vám nepríjemné pozerať sa niekomu do očí, nerobte to. Z mojej osobnej skúsenosti to ľuďom vôbec nevadí, i keď mnohí tvrdia opak. Ja sa ľuďom do očí nepozerám takmer vôbec, a nik s tým nemá žiadny problém.
• Seďte, ako chcete sedieť. Tvárte sa, ako sa chcete tváriť. Neznervózňujte sa zbytočne. Tieto veci sa treba učiť postupne, nie naraz.
• Snažte sa byť všímavý a pamätať si čo najviac informácií o danom človeku. Ak však zabudnete, neviňte sa. To, že budete na seba nahnevaný, vám pamäť nezlepší… vlastne vám to nepomôže vôbec v ničom.

Komunikovať s ľuďmi a sociálne sa začleniť je pre autistu často ešte náročnejšie ako pre neurotypického človeka naučiť sa niečo, čo mu prirodzene nejde. Napríklad ako pre nízkeho človeka, naučiť sa hrať basketbal. Avšak mnohokrát to nie je nemožné. Nízky basketbalisti taktiež existujú, niektorí sú dokonca lepší hráči než tí vysokí. A niektorí ľudia na autistickom spektre dokážu pred neurotypickým publikom pôsobiť tak, ako keby sa na spektre ani nenachádzali. Nie preto, že by to vedeli prirodzene, ale preto, že sa to naučili.

Dúfam, že tento článok aspoň niekomu, aspoň nejako, pomohol. Verím, že s dostatočnou motiváciou a úsilím sa viacerým ľuďom, nielen na autistickom spektre, podarí, a niektorým už aj podarilo, začleniť sa do spoločnosti.

____________________-

text Frnka Jakub

(Text pre všetkých, čo majú problém s komunikáciou, od človeka, ktorý s ňou problém mal.)

Text podpořen grantem MHMP. Projekt je realizován s finanční podporou hlavního města Prahy.