O dyspraxii a hyper nebo hyposenzitivite sa veľmi málo rozpráva v súvislosti s autizmom

Právo človeka je rozhodovať o svojom tele, tak sa pýtam akým právom niekto rozhoduje o inom človeku, čo si má vkladať do úst? Väčšina autistov má hyper nebo hypo zmyslové vnímanie a taktiež motorické problémy. Prečo nás za inak nastavenú anatómiu a inak nastavený mozog ponižujete? Pracujem v dennom stacionári, kde máme 6 dospelých klientov s autizmom. Robievam aj dobrovoľnícku činnosť na táboroch pre deti s autizmom. Vždy som vedela, že naplň môjho života a práce bude pomahať a starať sa o slabších ľudí. Na jednom tábore som sa starala o štrnásťročnú slečnu s vysokofunkčným autizmom. V mnohých veciach mi pripomínala mňa. Veľa vecí, ktoré boli na programe v tábore, nechcela vykonávať, snažila sa mi slovne ublížiť, až neskôr som si uvedomila, že ona tie činnosti nezvláda robiť kvôli dyspraxii, preto mi agresívnym správaním ukazovala, že ju nemám do toho tlačiť. Keď som videla, že dievča fyzickú aktivitu nezvláda, a mala čím ďalej horšie správanie ku mne, tak som jej urobila individuálny program a zrazu som videla, že sa ukľudnila a mala aj ona ku mne rešpektujúce správanie. Čas s týmto dievčaťom mi ukázal, že autistické preťaženie prichádza veľmi rýchlo. Ja som bola v detstve ponižovaná, pretože som mala (aj mám) výraznejšie potreby kvôli môjmu inému zmyslovému vnímaniu a inej motorike. Popíšem vám to, abyste viac porozumeli osobam s podobnými ťažkosťami. Problémy s rovnováhou Mám problém s vestibulárnym systémom, cítim aj pri bežnej chôdzi problém s rovnováhou, je to veľmi nepríjemný pocit. Zažívala som ponižovanie kvôli tomu, že neudržím rovnováhu na bicykli, na korčuliach. Mám pocit, že o dyspraxii a hypersenzitivite sa veľmi málo rozpráva v súvislosti s autizmom. Treba si uvedomiť, že človek, ktorý má problém s rovnováhou aj pri chôdzi, asi ťažko udrží rovnováhu na bicykli. Ľudia berú bicyklovanie ako samozrejmosť, ale vôbec si nevedia uvedomiť, že keď má niekto narušený vestibulárny systém, tak má čo robiť aj pri obyčajnej chôdzi. Veľmi ma trápi, keď niekto nazýva človeka s dyspraxiou lenivým, je to veľmi zraňujúci, keď je človek takto ponižovaný kvôli neurologickej odlišnosti, za ktorú nemôže.